Keď vetrone stúpali v oblakoch naslepo

Výkonné plachtenie sa v súčasnosti koncentruje na dlhé prelety, pri ktorých sa plachtár snaží dosahovať vysoké preletové rýchlosti. Takmer sa zabúda na jedno zaujímavé obdobie, keď na získanie výšky využívali plachtári oblaky, v ktorých krúžili bez vonkajšej viditeľnosti, čiže naslepo „bez vidu“. 

Po získaní výšky vo vysokom congestu sa vtedy dalo kĺzať niekoľko desiatok kilometrov medzi slnkom ožiarenými vežami oblakov, často až do západu slnka. Na tieto chvíle sa nedá zabudnúť. 

Avšak náš šport, podobne ako iné športy, sa stále vyvíjal. Taktika sa celkom zmenila. Hustota letovej prevádzky si vynútila zmeny pravidiel. Lietanie „bez vidu“ sa pre plachtárov stalo nebezpečným a relatívne menej efektívnym. 

Príprava vetroňov na letisku v Prievidzi

Krátko po prvej svetovej vojne, v dvadsiatych rokoch, sa plachtilo najmä na svahoch. Lietalo sa na čas a sporadicky na krátke prelety pozdĺž horských hrebeňov s využívaním svahového stúpania. To však obmedzovalo činnosť len na vhodné svahové terény, čo však bránilo ďalšiemu rozširovaniu plachtárskeho športu.

K zmene pomohla náhoda. Max Kegel sa v roku 1926 počas letu nad svahmi Wasserkuppe dostal proti svojej vôli do búrky, ktorá ho doslova do seba nasala. Vo svojom primitívnom vetroni mal len jeden jediný prístroj – krídelkový anemometer, ktorý slúžil ako rýchlomer. Nemal k dispozícii ani brzdiace klapky. Tie boli zavedené až desať rokov neskôr. Nemal ani padák, ktorý sa v tejto dobe považoval za veľký luxus. Nakoniec vypadol z oblaku v neurčitej výške ďaleko od miesta štartu. Podarilo sa mu dokĺzať 55 km ďaleko. Vytvoril nový svetový rekord a ukázal, že termické stúpavé prúdy označené kopovitým oblakom môžu byť využívané na získanie veľkých výšok. Max Kegel tak objavil nové cesty športu, ktorému hrozila stagnácia.

Flying Revue 2/2017

Celý článek si můžete přečíst na stránkách 54 až 60 ve Flying Revue č. 2/2017. Na stáncích časopis koupíte od 23. února 2016.

Pokud se stanete členy Klubu Flying Revue, rádi vám časopis doručíme až domů, navíc za zvýhodněnou cenu. Členem Klubu se stává automaticky každý předplatitel, více zde.

Systematické využívanie stúpania v termických prúdoch pod, ako aj v oblakoch si však vyžadovalo zvládnutie techniky krúženia, zavedenie potrebných palubných prístrojov a vývoj vhodných vetroňov so zlepšenými letovými vlastnosťami. Vetrone na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov mali veľa nedostatkov. Počas krúženia často prechádzali do pádu po krídle. Najprv sa museli tieto vlastnosti zlepšiť a piloti sa museli naučiť lietať podľa prístrojov.

Po vlietnutí do oblaku, keď pilotovi chýba podpora zrakovej kontroly polohy voči horizontu, sa po určitom čase objavujú ilúzie spojené s pocitom rovnováhy. Udržanie tejto rovnováhy hoci len pár desiatok sekúnd bez potrebných prístrojov je nemožné. Ten najdôležitejší prístroj je zatáčkomer. Jeho zotrvačník bol sprvoti poháňaný vzduchom cez Venturího trubicu, ktorá vo veľkých výškach zamŕzala, a neskôr bol poháňaný elektricky plochou batériou. O mnoho dokonalejším prístrojom bol umelý horizont, umožňujúci kontrolu priečneho náklonu vetroňa. Strata kontroly náklonu bola u menej skúsených pilotov najčastejšou príčinou problémov s pilotážou „bez vidu“. Problémom bol aj magnetický kompas so svojími typickými vlastnosťami. Vyžadoval osobitný postup při prechode z krúženia do priameho letu. To platí dodnes a každý si to môže vyskúšať pri bežnom lietaní „za vidu“.

S Démantom nad oblakmi

V sedemdesiatych rokoch sa objavil švajčiarsky Bohli-kompas. Jeho malá guľočka na konci ramienka uloženého v kardane sa vychyľovala vplyvom magnetickej inklinácie. Keď pilot natočil prístroj tak, aby jeho stupnica bola vo vodorovnej polohe, guľôčka sledovala otáčky vetroňa obdivuhodne presne, skoro ako zotrvačníkový kompas. Bol považovaný za dobrú pomôcku pre let „naslepo“ a v súťažných pravidlách so zákazom lietania „bez vidu“ jeho používanie nebolo povolené. Kontrola rýchlosti letu klasickým rýchlomerom je vo vysokých oblakoch často nemožná, lebo voda vniká do systému cez snímač celkového tlaku, ktorý spravidla zamrzne. Potom ostáva len kontrola rýchlosti sluchom. Drevené vetrone staršej generácie mali nízke plošné zaťaženia, horšiu aerodynamiku a ich reakcie na výchylky kormidiel, ako aj na chyby pilotáže, boli oproti dnešným „brusom“ pomalšie. 

Tadeáš Wala

Foto: Archivy Tadeáše Waly a Rudolfa Měšťana