Katastrofa letu 001 na Zlatých Pieskoch - jak to bylo doopravdy?

Katastrofa letu 001    Nehoda letounu Il-18 OK-NAB na Zlatých Pieskoch v Bratislavě, při níž zahynulo před 33 lety 76 lidí, budí i dnes pozornost, jelikož je kolem ní řada nejasností a skýtá prostor pro šíření fám a konspiračních teorií. Jak to tedy všechno bylo doopravdy? Slovenský novinář David Púchovský nyní vydal dosud nejobsáhlejší knihu na toto téma. 

Červencové dopoledne roku 1976 tři dny před překlopením léta do druhé poloviny zastihlo sedmičlennou posádku a sedmdesát dva cestujících v Iljušinu Il-18 OK-NAB Československých aerolinií na trase Praha-Bratislava. Do přistání na bratislavském letišti zbývaly jen minuty, když souhra závad a nedorozumění odsoudila letoun k zániku. Před zraky desítek Bratislavanů odpočívajících u jezera v rekreační zóně Zlaté Piesky letoun narazil do vodní hladiny, rozlomil se a potopil. Přežili tři lidé. Novinář David Púchovský na Zlatých Pieskoch trávil dětství a když se dozvěděl, co se tu v polovině sedmdesátých let, čtrnáct let před jeho narozením odehrálo, začal pátrat po tom, co a proč se tu vlastně stalo.

Ukázalo se, že nehoda je zahalená řadou dohadů, konspiračních teorií nebo v lepším případě nepřesností, a tak se David Púchovský rozhodl vnést do celé záležitosti světlo. Nyní své poznatky shrnul v knize Katastrofa letu 001, která nedávno vyšla a můžete ji zakoupit i v e-shopu Flying Revue.  

S vůní langoše do dětství

 „Prosím si jeden langoš s cesnakom,“ hovorím predavačovi v malej búdke. Letný, slnečný a extrémne teplý deň s teplotou prevyšujúcou 30 stupňov Celzia je dokonalým predpokladom ku konzumácii najkúpaliskovejšieho jedla, ktoré nám môžu závidieť v celom svete. Cez davy ľudí v plavkách sa derie rádiová hudba. Letná pohoda, dovolenky, prázdniny, žiadna škola. 

„A ešte aj syr,“ dodávam nedočkavo a pánovi, ktorý vyzerá, že sa v tej malej búdke so sto stupňami narodil a trávi v nej každé leto posledných päťdesiat rokov, podávam dve mince, desaťkorunu a päťku. S pochúťkou bežím pár metrov nazad, sadnem si na deku k rodine a schuti sa zahryznem.

Sedím len pár metrov od tobogánov. Pernamentku, vyrobenú z gumového materiálu, aby sa nerozmočila vo vode, mám niekde vo vrecku. Premýšľam, či ďalšiu jazdu využijem na otvorený tobogán, prípadne na čiernu dieru, v ktorej mám vždy spočiatku pocit úzkosti a je mi zima, alebo to vybavím rýchlym procesom jazdou strmhlav po diabolskej červenej, ktorá ma vyšmarí nie do bazéna, ale priamo do jazera. Do Zlatých Pieskov.

Takto nejako vyzerala časť môjho detstva. A nielen môjho. Jazero Zlaté Piesky bolo už dávno pred mojim narodením dovolenkovým centrom všetkých ľudí zo Slovenska, ale aj zo zahraničia. V čase komunizmu jeho populárnosť explodovala. Kto nedostal vycestovaciu doložku, mal len obmedzené možnosti na dovolenkový oddych. Na jednej strane hory, podnikové chaty, kúpele, na strane druhej verejne prístupné prírodné kúpaliská.

Jeden z motorů OK-NAB po vylovení z jezera. Zdroj: Archiv D. Púchovského

Z jezera se noří temný příběh

Približne v tom čase som sa začal dozvedať, že Zlaté Piesky nie sú iba postsocialistickým centrom oddychu, pokoja, pohody a radosti. Pravdepodobne môj dedo mi po prvýkrát povedal o tragickej histórii spätej s týmto relaxačným priestorom. Tam, kde sa aj dodnes jašia a bláznia tisícky ľudí leto čo leto, sa pred mnohými rokmi stala jedna z najväčších tragédií v histórii Československa. Hlbiny jazera pochovali 76 ľudských životov v jeden jediný deň, v jednu jedinú hodinu.

Svislá a jedna z vodorovných ocasních ploch ční z jezera Zlaté Piesky. Zdroj: Archiv D. Púchovského

Scenárista by to nevymyslel lepšie. Presne v strede letnej sezóny, pred svedkami stoviek párov očí sa dňa 28. júla 1976 objavilo nad jazerom lietadlo Československých aerolínií, typ Iljušin IL-18, imatrikulačnej značky OK-NAB, ktorý smeroval z Prahy do Bratislavy. Jeden z desiatok tisíc podobných letov na rovnakej trase. Nič výnimočné.

Až do okamihu, keď stroj zo stotiny sekundy na stotinu spadol do hlbín Zlatých Pieskov, ako keď do vzduchu hodíte kameň a on sa okamžite zaborí do hladiny. Na tento príbeh som odvtedy nikdy nezabudol. Začal mi až naháňať hrôzu. My sa tu každé leto kúpeme a pritom tu toľko ľudí naposledy vydýchlo. Práve tu, áno práve a presne tu bojovali niekoľkí preživší bezprostredného pádu o život, no voda ich stihla pochovať skôr, než sa k nim dostali záchranári. Koľko rekreantov vie o tejto tragédii? Zamýšľajú sa nad tým pri každej svojej návšteve? Alebo o nej nikdy nepočuli? Vypustili ju z hlavy? Je im ukradnutá?

K osudnému letu OK001 som sa začal vracať postupom času. Vo svete bez internetu boli mojim zdrojom iba spomienky mojej rodiny, sprostredkované informácie podávané ústne. Ako staré slovenské rozprávky a povesti. Až prvý počítač a internetové kaviarne mi otvorili nové možnosti rešeršovania o tom, čo sa v roku 1976 naozaj stalo. K udalosti sa z roka na rok vracali aj médiá. Väčšinou publikovali tie isté, spomienkové texty, rekapitulujúce už známe fakty (alebo aj klamstvá), ktoré vychádzali vždy na výročie nehody.

Sem-tam sa objavili vyčnievajúce diela, ako napríklad televízne dokumenty TV Markíza a Českej televízie. Detailné analýzy a názory odborníkov sa koncentrovali iba v odborných kruhoch, na špecializovaných internetových fórach a diskusiách, nedostupných pre širokú verejnosť. A pritom to bola obrovská škoda. Akékoľvek tragické a kriminálne prípady vždy fascinovali verejnosť. Vezmite si len paradoxnú obľúbenosť takéhoto druhu správ u dnešného celosvetového publika. Správam dominujú smutné udalosti, existujú celé samostatné spravodajské relácie zamerané len na tému krimi. Katastrofy sú niečo, čo ľudské zmysly prirodzene priťahujú.

Z dětského zaujetí k investigativě

Po ukončení štúdia žurnalistiky som pokračoval v práci v redakcii najčítanejšieho slovenského denníka Nový Čas. Venoval som sa serióznym reportážam a témam, ktoré som, musel spracovávať v jednoduchom a bulvárnom štýle jazyka. A aj tu, z pohľadu štatistík, ide dodnes o najsledovanejší typ spravodajstva, či sa to niekomu páči alebo nie. Už pre moje vlastné prepojenie na tragický let ČSA bolo otázkou času, keď sa k tejto téme vrátim aj po profesionálnej stránke. Tak ako mnohí novinári predo mnou a aj po mne, využil som moment ďalšieho výročia nehody a vrhol sa na vlastný článok. Po trochu strastiplnom vyhľadávaní sa mi podarilo spojiť s jedným z troch preživších. Vznikol rozhovor a priateľský vzťah, ktorý stál pred rokmi na počiatku písania tejto knihy.

Jaromír Kratochvíl mi za publikovaný článok poďakoval. Krátko na to mi prišla domov malá obálka s listom, v ktorom sa ukrývala malá minca. Desať halierov československých, vyrazených v roku 1969. „Túto mincu som mal spoločne s ďalšími vo vrecku počas pádu lietadla,“ povedal mi na to pán Kratochvíl. „Rád zasílám minci, která bude Vaší ochranou a bude nosit štěstí,“ napísal v liste. Bol som dojatý a poctený zároveň. V ten deň sa moje myšlienkové a virtuálne spojenie s leteckou katastrofou prepojilo aj vo fyzickej podobe, prostredníctvom malej mince. Už vtedy som si povedal, že raz budem musieť o celej udalosti napísať knihu.

Článek první: brak

Môj prvý článok v Novom Čase o katastrofe bol brak. Nebudem si dávať ružové okuliare. Polopravdy, nepravdy, skreslujúce a zavádzajúce informácie. Nespravil som to naschvál. Nekontaktoval som viacero zdrojov. Mal som naponáhlo. Bol som rád, že som rád. Všetko som spísal narýchlo v tempe dennodennej výroby na čo najmenší priestor. Moja zodpovednosť a zlyhanie.

Rozlomený trup IL-18 OK-NAB na břehu jezera Zlaté Piesky v létě 1976. Zdroj: Archiv D. Púchovského

Chyby robili mnohí predo mnou a robia ich dodnes. Nie, nepredstavujte si týchto novinárov ako amatérskych písalkov, ktorí chcú svoje publikum ovplyvňovať klamstvami. Netvrdím, že pri niektorých iných témach sa niektorí nespreneverujú svojmu poslaniu, ale v tomto prípade ide len a len o časovú náročnosť, spomínané tempo a možno aj absenciu skúsenejších žurnalistov a editorov v redakciách.

Keď som sa po rokoch vracal k téme nehody letu 001, už nie ako novinárov, ale len čitateľ, uvedomil som si svoje vlastné zlyhanie. V iných článkoch som videl rovnaké chyby a polopravdy. Havária letu nebola najväčším leteckým nešťastím v histórii Československa. Nespôsobili ju niekoľkokrát opakované konšpiračné teórie. Médiá uvádzali nepresný počet obetí a počet všetkých cestujúcich na palube. Vznikali absolútne amatérske teórie o vplyve pekelného komunistického režimu na priebeh a vyšetrovanie katastrofy. Novinári a publicisti sa nevedeli zhodnúť ani len na tom, aké bolo v ten deň počasie v Bratislave. Vraj dodnes žije iba jeden z troch preživších, je to tak? Údajne bola posledná zaznamenaná veta z kokpitu pred pádom „Ono to byla čtyřka, ano?“. Čo keď to nie je pravda?

Totálny zmätok a chaos, pavučina hoaxov a dezinformácií, bludisko, v ktorom sa široká verejnosť nemala šancu vyznať. Dokonca niektorým stokrát publikovaným lžiam uverili aj odborníci.

Moje chyby a chyby iných ma po rokoch utvrdili v dávnej myšlienke napísať samostatnú knihu, ktorá by sa venovala najznámejšej a najopisovanejšej leteckej tragédii na území Československa. Nie som bývalý pilot, nie som aktívny pilot, nie som aktívny fanúšik letectva, nie som fotograf, ktorý trávi pri letiskách hodiny, už nie som aktívny novinár a už vôbec nie som odborník na letectvo. S lietaním mám spoločné len to, čo väčšina z vás – lietam na dovolenky, lietam za prácou.

Toto je moja prvá a asi aj posledná kniha o téme letectva. Preto, prosím leteckých odborníkov, skalných fanúšikov a pilotov, aby od tejto knihy neočakávali odbornosť a technickú dokonalosť, akú predvádzajú vo svojich unikátnych spomienkových dielach bývalí piloti Československých aerolínií. Nebolo mojim zámerom spracovať vysoko erudovaný text. Práve naopak. Stanovil som si za cieľ opísať tragický let a všetky okolnosti s ním súvisiace čo najzrozumiteľnejším jazykom z pohľadu amatérskeho fanúšika lietania tak, aby všetkým pojmom, udalostiam, príbehom a svedectvám pochopili všetci – od toho malého dieťaťa, ktorému o nehode povedal včera jeho dedo až po dôchodcu, ktorý robil v roku 1976 taxikára a lietadlo videl z diaľky padať do jazera.

Tisíce dokumentů, desítky setkání

Obálka knihy Davida Púchovského Katastrofa letu 001.

Samozrejme, že som si nemohol jedného dňa sadnúť za počítač a začať písať len tak, z pamäti, prípadne na základe kritizovaných článkov iných médií. Popri mojom súčasnom, časovo náročnom povolaní som si vyhradil jeden rok na prípravu textov, ktoré na vás čakajú. Dlhé hodiny som strávil v archívoch v Bratislave a v Prahe, kde som všetok čas využil len na skenovanie tisícok strán dokumentov, ktoré som následne doma nekonečné hodiny po večeroch a víkendoch študoval. Našiel som medzi nimi také informácie, ktoré neboli doposiaľ nikde publikované.

Osobne som sa stretol s pamätníkmi osudného dňa. Niektorých som pre úsporu času oslovil telefonicky. Rozprával som sa s ľuďmi, ktorí predtým nikdy pre nikoho verejne neprehovorili. Spoľahol som sa na rady a skúsenosti pilotov na dôchodku, ktorí s daným typom a dokonca presne s tým istým lietadlom v minulosti lietali. Spočiatku som im pokladal banálne otázky, neskôr sme sa už vedeli dorozumieť leteckým žargónom. Prečítal som množstvo či už zlých alebo dobrých článkov, diskusných príspevkov, blogov. Prelistoval som dobovú tlač. Zadovážil som si veľa kníh bývalých pilotov (a letušky) ČSA, ktoré miestami ani len nesúviseli s lietadlom IL-18, ale poskytli mi bohaté informácie o dobe, kedy sa nehoda stala, o samotnej leteckej spoločnosti, o náladách zamestnancov a o samotnej filozofii lietania v časoch pre mňa dávno minulých.

Na začiatku som bol stelesnením čistého, priezračného skla, na ktoré sa postupne nalepovali malé papieriky vedomostí, svedectiev a terabajtové množstvo informácií. Ich analýza a triedenie boli časovým peklom vyžadujúcim si trpezlivosť, odhodlanie a zapálenie pre danú tému. Čas, čas, čas. To bol môj veľký problém.

Náročnou výzvou bolo vyhľadanie najlepších odborníkov a partnerov na diskusiu, svedkov a pilotov, z ktorých sa niektorí blížia k oslave svojich 90. narodenín. Zorientovať sa v pavučine toľkých informácií mi ako amatérskemu nadšencovi dalo zabrať. Písať o téme, ktorá sa odohrala 14 rokov pred mojim narodením, bola obrovská výzva.

Nebudem viac ďalej vyčerpávať čitateľa o spôsobe prípravy na tvorbu textu knihy, ktorú sa chystá čítať. Predošlými riadkami som chcel len všetkých uistiť o dôkladnej práci, o zapálenosti a o čase, ktorý som musel obetovať na jej napísanie, aby som bol sám so sebou spokojný – a aby som nezopakoval rovnakú chybu, ako pri písaní môjho prvého článku o nehode.

Verím, že som zo svojej pozície urobil maximum. Za svojim dielom si maximálne stojím. Viac som spraviť nemohol. Verím, že som spravil všetko preto, aby každý druh čitateľa pochopil okolnosti a priebeh najznámejšej leteckej katastrofy v histórii Československa. Dúfam, že zistené a zhromaždené poznatky upravia na pravú mieru tie časti, pri ktorých mala verejnosť dodnes otáznik. Že navždy pošlú do zabudnutia ničím nepodložené „fakty“. Že sa stanú základným zdrojom pre médiá a čitateľov do budúcnosti, keď sa znovuobjavia články pripomínajúce si výročie nehody.

Milý čitateľ, pohodlne sa usaď doma vo svojom kresle, zatvor oči, predstav si ikonické logo ČSA s imatrikuláciou OK, ktorú dodnes závidí celý svet, spomeň si na vôňu benzínu z čerpacej stanice, nalej si krígeľ plzenského piva, pusti si poriadne hlučný zvuk leteckých motorov z YouTube a priprav sa na let kedysi hrdej, obdivovanej a pompéznej leteckej spoločnosti ČSA. Let, ktorý je nielen poctou obetiam a rodinám tragicky zosnulých cestujúcich a posádky, ale aj poctou histórii elegantného a spoločného československého leteckého dopravcu.

Verím, že nielen ty, ale aj všetci odborní a masoví čitatelia sa so mnou po prečítaní tejto knihy zhodnú a svorne budú súhlasiť s poslednými slovami poslednej kapitoly: Prípad katastrofy letu 001 Československých aerolínií lietadla IL-18B imatrikulačnej značky OK-NAB je uzatvorený.

David Púchovský