Ako sme prvýkrát leteli malým lietadlom k moru

Letnú dovolenku sme sa rozhodli prvýkrát poňať inak – ak poletíme vlastným lietadlom, a bude to k moru, budú predsa spokojné obe manželské polovičky.

Cieľ bol teda jasný – letisko Rijeka (LDRI) na ostrove Krk. Chorvátsko zatiaľ nepatrí do schengenského priestoru, a tak sme museli plánovať medzipristátie, navyše tie zhruba 3,5 hodiny priameho letu by boli na hranici toho, čo lietadlo a posádka zvládne. Priamo na trase leží medzinárodné letisko Graz (LOWG), ktoré sa javilo ako ideálne letisko na pasové odbavenie – má všetky služby a rozumné poplatky.

Skutočná trasa letu

Písal sa koniec augusta a počasie už nebolo typicky letné. Predpoveď na nasledujúce dni bola neistá. Odlietať sme chceli v sobotu, no radšej sme všetky časy a dátumy brali ako orientačné - napríklad na let smerom k moru sme mali vyčlenený celý víkend. Napriek tomu, že je sezóna ešte v plnom prúde, je letisko Rijeka otvorené len od 9:00-14:00 miestneho času. Teda okrem piatku a pondelka, kedy je letisko zatvorené. Ďalej je možné doplatiť 50€ za každú hodinu, čo sa personál obetuje a bude poskytovať služby mimo riadnej prevádzkovej doby. Plán bol ale odletieť čo najskôr ráno, aby sme stihli priaznivé počasie, a nemuseli nič doplácať. 

Letisko Graz

V sobotu ráno som hneď od zazvonenia budíka hypnotizoval nie len predpovede počasia, ale hlavne satelitné snímky a ich vývoj – v Čechách prevládala hmla. Po obede sa už mali pozdĺž celej trasy tvoriť búrky, ale vo Viedni malo byť minimálne do obeda úplne jasno. Na letisko sme sa optimisticky vydali aj keď ešte vôbec nebolo jasné, či dnes naozaj niekam poletíme. Keď sa hmla konečne rozhodla zdvihnúť, rýchlo som odoslal pripravený letový plán do Grazu a o 11:00 sme boli vo vzduchu. Vzhľadom na pokročilý čas už nepripadala do úvahy pôvodná „priama“ trasa cez Mariazell, keďže v Alpách už veselo rástli kumuly. Namiesto toho sme volili dlhšiu trasu (zhruba o 12 minút, čo je pri takomto lete naozaj zanedbateľné) cez Neukirchen pri Viedni. 3 hodiny od vzletu zatvárajú letisko v Rijeke, takže sme tušili, že až do cieľa nedorazíme (ak si nezaplatíme predĺženie prevádzkovej doby). Rozhodli sme sa podľa plánu letieť do Grazu, a potom sa uvidí. Podať letový plán je v Rakúsku, Slovinsku aj Chorvátsku povinné, ak sa letí cez riadený priestor, takže ho vlastne musíme podávať na každý let. Mať podaný plán je ale výborná vec, pretože namiesto strácania času na frekvencii vysvetľovaním kto som a čo chcem, všade stačí zahlásiť niečo ako „Wien Information, OK-BUR27, servus, GIMBO, 5000 ft“ a typická odpoveď je iba pozdrav a aktuálne QNH. Ak má niekto problémy s leteckou komunikáciou v angličtine, tak podaný letový plán ju výrazne zjednodušuje pri akomkoľvek lete. Všetky plány som podával online cez český Integrated Briefing System (IBS), čo fungovalo bezchybne, za čo im týmto ďakujem :)

Pristávanie na letisku Rijeka, ostrov Krk. V pozadí mesto Rijeka už na pevnine

Prvá časť cesty (zhruba po Temelín) prebiehala v malej výške, s pomocou aktuálnych satelitných snímkov sa ale podarilo nájsť rozumnú trasu s dobrou viditeľnosťou. Predpoveď počasia vychádzala a od rakúskych hraníc bolo počasie výrazne lepšie, vo Viedni skutočne jasno. My sme ale leteli cez kopce západne od Viedne, pričom som sa snažil omylom nevletieť do Wien TMA, takže sme na môj vkus leteli miestami až príliš blízko ku spomínaným kopcom. Až cestou späť som pochopil, že toto TMA začínajúce na 4500 ft je v skutočnosti priestor triedy E a teda nie „skutočné“ TMA, ktoré tu začína až od 8500 ft, takže sme vlastne mohli letieť oveľa vyššie. Zvyšok cesty do Grazu bol bezproblémový, pohľad na búrky vpravo ale potvrdzoval, že neletieť cez Alpy bolo správne rozhodnutie. Po pristátí v Grazi a pohľade na meteoradar bolo jasné, že pokračovať ďalej nemá zmysel. Nad Slovinskom a Chorvátskom sa začínal tvoriť súvislý pás búrok kolmo na našu trasu, navyše aj tak nestíhame oficiálne prevádzkové hodiny letiska. Pre väčšiu pohodu počas ďalšieho letu sme sa rozhodli dotankovať do jednej nádrže AVGAS. Následne sme zistili, že za pristavenie cisterny tu účtujú 30€, a to sme ešte nezačali tankovať, navyše sa dá platiť len v hotovosti. Poobedie a noc sme strávili v peknom historickom centre tohto druhého najväčšieho mesta v Rakúsku.

Náš stroj Tomark GT9 Skyper na letisku Rijeka

V nedeľu ráno sa opakuje scenár zo soboty - okolie Grazu a severné Slovinsko zaliate hmlou, po obede sú už hlásené početné búrky. Sme ale oveľa bližšie k cieľu, takže nám stačí krátke „okno“ dobrého počasia na preskok do Rijeky. Výhoda veľkého medzinárodného letiska je služba MET briefing, kde sedí človek, ktorý miestne počasie (zrejme) pozná a dokáže odhadnúť jeho vývoj. Zdá sa, že je to skutočne tak, pretože sa hmla rozpúšťa presne v čase, ktorý pán na telefóne predpovedal. Opäť teda na poslednú chvíľu podávame letový plán a absolvujeme pasovú kontrolu (asi 5 sekundový pohľad na občiansky preukaz a prikývnutie). Za pristátie a zhruba 20 hodín parkovania platíme 27€, sadáme do lietadla a odlietame smer Slovinsko. V slabej chvíľke od riadiaceho pýtam hladinu FL065. V Rakúsku (aj Slovinsku) je to samozrejme 6500 ft. Vzhľadom na slovinské pohoria je toto ideálna výška na prelet po trasách VFR1 a VFR6 na bod SABAD, kde sme prešli na Pula Radar, ktorý nás o chvíľku preladil na Rijeka Tower. Terén smerom k moru prudko klesá a aj my dostávame pokyn klesať do 2000 ft. Aj keď je na letisku vzdialenom asi 5 km bezvetrie, tu na upätí kopcov pociťujeme výrazné klesavé prúdy, zrejme taká demoverzia miestneho vetra Bura. Po pristátí kotvíme lietadlo a prakticky hneď vyrážame užívať si dovolenku. Namiesto opaľovania sa na pláži radšej vymýšľam, kam poletíme počas tých pár dní, ktoré tu máme.

Ostrov Krk – mestečko Punat

Rijeka Tower nazýva vyhliadkové lety, ktorý sa vrátia naspäť bez medzipristátia “panorama flights”. Zopár takýchto letov sme nad severným Jadranom absolvovali, vzhľadom na prevádzkové hodiny letiska ale žiadna romantika pri východe alebo západe Slnka. Aj keď sme sa každý deň vracali naspäť do Rijeky, pred každým odletom sme platili poplatky (asi aby sme im náhodou neuleteli). Každé pristátie s povinným handlingom nás stálo 21€, parkovanie potom 8€ na deň. Všetko sa našťastie dá platiť kartou, prijemné je aj tankovanie, ktoré je lacnejšie ako v Grazi. Vzhľadom na krátku prevádzkovú dobu letiska sa tu všetko deje “naraz”. Denne pristáva niekoľko pravidelných a chartrových liniek, do toho zopár GA pohybov, takže hlavne pozemný personál môže byť miestami preťažený. 

Ostrov Molat neďaleko Zadaru

Lietanie nad Jadranom je veľmi pohodové, zapamätal som si ale zopár zaujímavostí: neexistujú tu prakticky žiadne plochy pre núdzové pristátie  - ostrovy sú buď zalesnené alebo kamenisté, a prípadné pláže sú príliš malé. Treba sa s tým zmieriť. Pod 1000 ft AGL sú početné vojenské priestory, takže sa zvyčajne lieta medzi 1000 a 2000 ft, čo mi pripadá ako ideálna výška na fotenie s dobrým výhľadom. Nad morom bol aj na poludnie vzduch prevažne kľudný, nad ostrovmi naopak značne turbulentný. Druhé letisko, ktoré sme v Chorvátsku navštívili bolo Lošinj (LDLO).  Menšie letisko (v čase príletu neriadené) s 900 x 30 m dráhou je zjavne obľúbené pre GA, stojánka bola skoro plná rôznych strojov (najviac by ma zaujímalo, ako odletela Cessna 525). Poplatky prekvapivo vysoké (42€ za pristátie a krátky parking). Hneď pri letisku je reštaurácia, otváracie hodiny sa ale zdajú byť  “podľa nálady”.

Ostrov Pag, mesto Novalja

Mesto Rab na rovnomennom ostrove

Stojánka na letisku Lošinj

Predpoveď vetra na spiatočnej cesteV sobotu nastal čas letieť domov, opäť sme mali na návrat vyčlenený celý víkend, našťastie ale tentokrát počasie vyšlo perfektne. Po rannom odlete z Rijeky (samozrejme až po 9:00) sme opäť pristáli v Grazi. Opäť rýchly pohľad policajta na občianske, tankovanie a zaplatenie poplatkov (24€, len o 3€ menej, ako keď sme tam parkovali cez noc? Ako to počítajú?). Po tankovaní nastal nejaký problém s faktúrou, takže sme si čakanie na zemi predĺžili asi o pol hodinu. To sa už nad Alpami napriek peknému počasiu začali tvoriť mraky, tentokrát to ale nemalo prerastať do búrok, takže som zvažoval priamy let cez Mariazell. Po pohľade na predpoveď vetra v aplikácií som zvolil rovnakú trasu, po akej sme prileteli, teda okolo Viedne z jednoduchého dôvodu: vietor mal v našej hladine presne kopírovať túto trasu letu a tak nám malo celý čas fúkať do chrbta. Táto predpoveď nakoniec vyšla tak na 50%, takže sme snáď mohli skúsiť aj tie Alpy. Na prvý skutočne “vysokohorský” let si teda ešte musíme počkať...

Autor: Juraj Štec -